Milí čitatelia 🙂 S veľkým potešením vám prinášam rozhovor s Magdalénou Vaculčiakovou, freelance novinárkou, ktorej prácu a cestovateľské kroky sledujem už niekoľko rokov. Páčia sa mi témy a projekty, na ktorých pracuje, a to najmä pre ich sociálny a ľudský rozmer. Tiež sa mi je blízka téma zodpovednosti digitálnych nomádov na cestách, či pri dlhšom pobyte v zahraničí alebo projekty venované ženám. Práve pre tieto témy som si Magdalénu vybrala na štvrtý rozhovor zo série Digitálni nomádi.
Novinárka na voľnej nohe
Pracuješ ako novinárka na voľnej nohe, ako si sa k tejto práci dostala?
Vždy som rada písala. A keď som mala okolo 15, rada som chodila aj na hokej. A tak sa stalo, že som sa cez známych dostala k písaniu o hokeji. Ako sedemnásťročná som chodila medzi novinárov na zvolenskom štadióne a písala o zápasoch.
Keď som sa potom rozhodovala, na akú vysokú školu sa prihlásim, povedala som si, že skúsim žurnalistiku. A odvtedy som už aj popri škole bola na voľnej nohe – prispievala som do rôznych médií články o rôznych témach, až som skončila pri cestovaní a písaní o dianí v rozvojových krajinách.
Spomínaš si ešte, čo bolo na začiatku freelancovania ako novinárka najťažšie?
To, čo je najťažšie aj dnes – neistota. Ja ponúknem tému na článok a dúfam, že médium zaujme, aby chcelo môj text uverejniť. A potom, keď ho napíšem, zase dúfam, že ho uverejnia vtedy, keď plánovali a sľúbili, ale tak to nie je vždy. Venujem sa témam, ktoré nie sú v slovenskom priestore mainstreamové. Slovákov zatiaľ nezaujíma až tak život Mexičanov či Indiek, pokiaľ sa nespája s nejakou katastrofou či s nimi samými. Aj to je dôvod, že niekedy dostávajú prednosť iné témy a moje články sa môžu posúvať na nevedno kedy.
Učím sa vďaka tomu dve veci – byť lepšia novinárka, aby ma uverejňovali hneď, lebo sa sami editori nebudú vedieť od textu odtrhnúť, a potom tomu, že vyžiť iba z novinárčiny na voľnej nohe, keď píšeš pre slovenské médiá o zahraničí, sa úplne v pohode nedá. Treba hľadať iné trhy, či iné aktivity.
Venuješ sa najmä ľudským právam a miestnym komunitám. Ktoré su tvoje TOP 3 projekty/články, na ktorých si doteraz pracovala?
Projekt Women Who Stay o ženách, ktoré ovplyvňuje migrácia ich mužov, otcov, bratov či synov. Aktuálne na ňom pracujeme s Noelom Rojom (mojím priateľom a fotografom), prvý článok vyjde len v najbližších týždňoch, ale už teraz – po štyroch mesiacoch práce na projekte – ho považujem za jednu z najväčších príležitostí. Pre nás s Noelom je to príležitosť profesionálne i ľudsky rásť, pre ženy, o ktorých píšeme, je to príležitosť podeliť sa o svoje príbehy a pre médiá je to príležitosť dostať texty priamo z terénu, ktoré vznikajú vďaka pomalej žurnalistike a ponúkajú (verím) iný pohľad na migráciu.
Prácu som si veľmi užila aj pri texte o tibetských utečencoch v Indii pre MONO. V oblasti severnej Indie som bola viac ako mesiac, zbierala som materiál, žila medzi Tibeťanmi, snažila sa pochopiť postoj, ktorí zaujímajú v súvislosti so svojím pobytom v Indii. No a dostala som sa aj na oslavu dalajlámových narodenín, čo je nezabudnuteľný zážitok, ktorý ešte viac posilnil pocit, že je téma dôležitá. Nielen pre mňa – ale pre všetkých Tibeťanov.
No a potom by som „vypichla“ kubánsku reportáž, nominovanú na Novinársku cenu. Napísala som ju po dvoch týždňoch na Kube, kde som šla s organizáciou Človek v ohrození podporiť disidentov rôznymi spôsobmi. Šla som tam veľmi naivná, myslela som si, že o režime čosi viem, ale pravda je taká, že až na Kube som pocítila jeho nepredvídateľnosť i krutosť. Keď ide novinár do krajiny, ktorá je do istej miery uzavretá či zastretá akýmsi tajomstvom, asi má automaticky pocit, že tým, že o nej informuje, robí dobrú vec.
Čo vás s Noelom priviedlo k téme žien, ktoré zostali a čo ste sa zatiaľ naučili?
Dlho som hľadala projekt – tému – ktorej by som sa mohla venovať dlhodobo, a mám pocit, že som ju našla. Ženy, ktoré zostávajú vo svojich krajinách, zatiaľ čo ich muži migrujú do iných krajín, sú tiež súčasťou migračného procesu, a my sme sa rozhodli vyrozprávať príbehy takýchto žien z rôznych krajín sveta. Začali sme v Mexiku, ktoré je známe svojou migráciou do USA. V štáte Oaxaca, kde sme tento rok žili, sú životy žien ovplyvnené mnohými zaujímavými vecami. Komunity pôvodných obyvateľov, v ktorých sme boli, majú svoje pravidlá, zhromaždenia, tradície. Mužské a ženské role sú tu veľmi striktne rozdelené, ale s migráciou muža sa to mení. Ženy stavajú domy, vstupujú viac do politiky. Za cenu toho, že zostávajú niekedy aj 10 – 20 rokov bez manžela či synov… Naučili sme sa o týchto ženách, že sú veľmi silné. Naučili sme sa čosi o mexickom mačizme, aj o migračných modeloch z Mexika do USA. Detaily budú čoskoro v prvých veľkých článkoch na Slovensku.
V rámci novinárskej práce bolo pre mňa veľmi dôležité presvedčenie, že má zmysel chodiť do terénu, aj keď za to slovenské redakcie neplatia. Dnes je trend stále viac písať od stola. Boli sme v dedinách, kde si s ľuďmi cez Skype zo Slovenska nezavoláš. A práve z takých dedín aj do Európy prúdia migranti, len z iných krajín. Mám pocit, že v rozprávaní o migrácii nemožno týchto ľudí ignorovať.
Okrem toho som tiež bola vďačná, že sme sa rozhodli so ženami žiť niekoľko dní, aby sme porozumeli kontextu a dali im priestor sa viac otvoriť. Som si istá, že sme si vypočuli veci, ktoré by nám v hodinovom rozhovore máloktorá prezradila.
S akými radosťami a starosťami sa v práci (nielen na diaľku) stretávaš?
Začnem radosťami. Nové všetko – miesta, jedlá, priatelia, stretnutia, situácie. Rozhovory o veciach a skúmanie tém, o ktorých by mi nenapadlo, že budem niekedy vôbec niečo chcieť vedieť. Zlepšovanie sa v cudzom jazyku, či dokonca učenie sa novým jazykom ako je indonézština, napríklad. Radosť mám aj z toho, keď sa mi po poslaní mnohých e-mailov, podarí dostať sa do zapadnutej dediny na pozvanie miestnych, ktorí sa chcú podeliť o svoj príbeh. Teší ma tiež, keď odhalím zaujímavé informácie, ktoré môžu zmeniť vnímanie istých tém v spoločnosti, ak o nich napíšem.
Najväčšia starosť asi súvisí s tou neistotou. A potom – novinárka v teréne to nemá vždy jednoduché. Často neprespávam v hoteloch, keď pracujem, ale žijem s ľuďmi, o ktorých píšem. Podmienky sú rôzne, nie vždy jednoduché, a to je niekedy náročné pre telo, ktoré nemá to, čo potrebuje. Stále hľadám, ako sa s tým vysporiadať.
O destinácii
V akom pracovnom prostredí si najviac produktívna?
Doma, v tichu. A tým doma myslím miesto, ktoré si prenajímam kdekoľvek vo svete, ale i doma – vo zvolenskej obývačke, kde píšem tieto odpovede.
Podľa čoho si vyberáš destinácie, kde sa zdržiavaš a odkiaľ pracuješ?
Sú krajiny, ktoré som vždy túžila vidieť – napríklad Mexiko. Potom sú také, do ktorých som sa vydala, lebo sú lacné – Indonézia či Kambodža. A je niekoľko takých, kam som išla práve kvôli tomu, že som chcela písať o tom, čo sa tam deje – napríklad Kuba či Barma. No, a napokon sú krajiny, kam som nechcela ísť vôbec, ale život ma tam nejako zavial. Do Indie som sa dostala na odporúčanie kamošky. Povedala som si napokon, že to skúsim, hoci aj sama. A do USA som letela kvôli priateľovi, ktorý tam žije.
Už si spomenula, že si na cestách spoznala tvojho partnera Noela a že cestujete a pracujete spolu. Aké to má výhody, resp. zažívate na cestách aj komplikácie?
Výhod to má veľmi veľa. Spoločné cestovanie a práca na spoločných projektoch nám dávajú príležitosť tráviť spolu veľa času. Mám pocit, že sme spolu strávili za necelé dva roky viac času ako možno niektoré páry za 20 rokov manželstva. Rozumieme lepšie tomu, čo ten druhý v pracovnej oblasti prežíva a možno sa aj viac vieme podporiť v tom, čo robíme, a samozrejme, aj v cestovaní. Nájsť v tridsiatke muža, ktorý bude 10 mesiacov z roka na ceste, nie je jednoduché. Niekedy je náročnejšie spolu pracovať, keď si dávame navzájom spätnú väzbu. Egá občas prebíjajú zdravý rozum, ale aj to nás veľa učí. V spoločnom cestovaní, myslím, komplikácie nemáme. Práve naopak, funguje to tak, že keď má jeden všetkého pokrk, tak ten druhý je schopný ho upokojiť a naopak.
Aké pociťuješ výzvy digitálno-nomádskeho životného štýlu a ako ich riešiš? Máš nejaký digitálno-nomádsky hack?
Tých výziev nie je málo, aspoň v nomádení, aké zatiaľ praktikujeme s Noelom. Ešte stále sa pomerne často presúvame (a kvôli projektu Women Who Stay sa, verím, ešte aspoň rok aj budeme) a mne sa neustále zmeny klímy, prostredia a podmienok, v ktorých žijem, odrážajú na zdraví, čo je asi najväčšia výzva. Riešim ju tým, že hľadám možnosti spomalenia v presúvaní. Takže sme tento rok pol roka žili v Mexiku, z toho 4 mesiace na jednom mieste, kde sme mali prenajatý dom a mohli sme si variť, pracovať bez neustáleho hľadania kaviarní a coworkingov – skrátka odpadlo nám veľa logistických peripetií a tak som sa dostala do väčšieho pokoja, čo telu rozhodne prospelo.
Hoci som pred štyrmi rokmi, keď som sa na nomádenie dala, tak trochu utekala aj pred rutinou, dnes mi veľmi chýba, takže ju nachádzam v malých každodenných situáciách – raňajkujem to isté, pijem pri raňajkách čaj a podobne.
A potom – stále viac mám pocit, že nomádiť tak, že má človek klientov len na Slovensku, je náročné. A vôbec – nomádenie sa mne spája s neustálym vymýšlaním nových a nových projektov (aj články sú projekty), až mám niekedy pocit, že lietam (myšlienkami kade-tade), aj keď som na zemi. A mala by som tam byť, ak sa chcem uživiť.
O komunite/tvojich ľuďoch
Registrujem tvoje vyjadrenia o zodpovednosti nomádov ku komunite a k prostrediu, v ktorom sa pohybujú. Povedala by si nám k tomu trochu viac?
Turistov pribúda, nomádov pribúda. Nomádenie je cool a nájsť si lacnú letenku a vyskúšať ho je jednoduchšie ako kedykoľvek predtým. A tak dnes mnohí žijú napríklad v Thajsku či v Indonézii, lebo je tam lacno, dobré jedlo, stále teplo, ostrovy – čerpáme odtiaľ, čo sa dá. Ale mne v celej debate o nomádení chýba tá druhá stránka – čo v týchto krajinách nechávame? Okrem peňazí za bývanie (ide miestnym?) a jedlo na trhoch. Ja cítim svoju zodpovednosť za to, ako sa žije na Slovensku, keď som tam, a podobne to mám v Mexiku či v Indonézii. Hlavne preto, že žijeme v globálnom svete a my máme dopad na životy Indonézanov či Mexičanov aj bez toho, aby sme tam vôbec vycestovali. Myslím, že redukovať odpad, ktorý vytvárame, či naučiť sa pár slovíčiek v miestnom jazyku (alebo aj plynulo rozprávať, ak tam žijeme dlhšie) alebo sa zapojiť do miestnych aktivít, nielen robiť biznis na diaľku – to všetko nás stojí len trochu času a úsilia, ale pre miestnych je to informácia, že sme neprišli len brať. A nám to – koniec-koncov tiež vytvorí priestor prepojiť sa viac s tým, čo sa v krajine deje.
Viac o tebe/Budúcnosť
Aký je tvoj skrytý talent?
Dostať sa všade, kam si zmyslím – takže sa napríklad nechať pozvať na svadbu do najzapadnutejšej dediny v polopúšti a bývať tri dni pred svadbou v dome nevesty, ktorá je ženou, čo zostala, a teda úplne najlepšou respondentkou.
A potom, keď už na tých miestach som – kdekoľvek som – dokážem sa na ne veľmi rýchlo naladiť, začať plynúť v rytme toho miesta, zapadnúť tam. Myslím, že je to veľmi dôležité pre moju prácu, aj pre nomádenie.
Najzaujímavejšia osoba, ktorú si na cestách stretla?
Stretla som veľmi veľa zaujímavých ľudí pri práci na článkoch. Tibeťana, ktorý ako 13-ročný ušiel z domu do Indie, aby sa tam vzdelával, a dnes má svoju neziskovku. Yoani Sánchez – známa kubánska blogerka – to bolo neskutočné stretnutie s jej odvahou. Riaditeľ školy v Ladakhu, ktorý sa vrátil do svojej malej dediny, aby tam rozbehol školu a deti nemuseli odchádzať študovať mimo už od šiestich rokov, ako sa to stalo jemu. Nathanael – mladík, ktorý založil v štyroch dedinách v Oaxace detské orchestre, kde sa mladí ľudia učia hudbe, ale najmä tomu, ako byť dobrými ľuďmi v prostredí pestovania drog a nejasnej budúcnosti. Znie to možno pateticky, ale keby si tie decká počula hrať! Nathanael sa stal naším priateľom a Calmécac (tak sa volá inštitút) chceme jedného dňa dostať do Európy na turné☺.
Kto/ čo ťa inšpiruje?
Prostredie a situácie, do ktorých sa na cestách dostávam. Absyntovky – reportážna literatúra. Stretnutia – každé jedno – hoci aj stretnutie s predavačkou zeleniny na trhu. A moji blízky, ktorí zvonku – zďaleka pozorujú moje cesty, a Noel, lebo sa nebojí mi dať kritickú spätnú väzbu, keď ju potrebujem, aby som sa posunula ďalej.
Na aké tvoje projekty sa môžeme tešiť v budúcnosti?
Tento rok som sa rozhodla vydať svoj prvý e-book Indonéziou pomaly. Pred Vianocami bude iste „von“. Je to praktický sprievodca, ale práve pre ľudí – cestovateľov, ktorým ide aj o niečo iné, než len selfiečka na pláži. Sú tam tipy, ako sa dostať na neturistické miesta, ako sa zblížiť s miestnymi. A sú tam články, zápisky, rozhovory, ktoré čitateľovi prezradia o Indonézii oveľa viac než Lonely Planet či aj viac ako dvojtýždňový pobyt v krajine. Želám si, aby ľudia Indonéziou cestovali s ohľadom na jej krásy – prírodné i kultúrne, lebo to je zrovna jedna z krajín, ktoré turizmom na mnohých miestach „trpia“. Okrem toho chcem týmto e-bookom podporiť aktivity mojich indonézskych kamarátov, ktorí sa venujú udržateľnému turizmu.
No a okrem toho sa budeme venovať najmä Ženám, ktoré zostali. Chceme navštíviť budúci rok aspoň dve africké krajiny a dve ázijské. A chceme tiež spovedať ženy na Slovensku a v Česku, lebo ženy, ktoré zostávajú, sú aj u nás. Bude veľa článkov, verím, že aj v angličtine, výstavy…
Záver
Prečo robíš to, čo robiš?
Chcem žiť v trochu inom svete. V takom, kde bude menej ignorancie – kde ja nebudem ignorovať napríklad znečistenie prostredia či iné kultúry. Vo svete, kde ľudia chápu, že všetko so všetkým súvisí a že akokoľvek vzdialení nám nejaký Ind je, možno máme na sebe tričko z bavlny, ktorú vypestoval. Vo svete, kde budeme viac premýšľať o tom, ako konáme.
Už žijeme vo svete, ktorý je menší – vďaka technológiám, či aj cestovaniu. Ale ja chcem, aby sme sa v tom menšom svete aj jeden druhému priblížili.
No a potom, písanie ma baví. Celý novinársky proces ma napĺňa radosťou – komunikácia s ľuďmi, ktorí sú úplne iní, štúdium témy, tvorenie.
Pre viac informácií…
WEB: www.magdalenavaculciakova.com.
INSTAGRAM: https://www.instagram.com/free_in_the_world/
MAGDALÉNA VACULČIAKOVÁ BIO
Magdaléna Vaculčiaková je novinárka na voľnej nohe, ktorá pochádza zo Zvolena. Od roku 2004 žila aj v Bratislave, Brne, v írskom Corku, španielskom Valladolide, mexickej Oaxace. Aktuálne cestuje už s tretím pasom, ale počet precestovaných krajín nepovažuje za dôležitý, preto sa už vracia na miesta, ktoré si zamilovala a kde má priateľov. Miluje farby a chute Oaxacy, príbehy svetu otvárajúcej sa Barmy, prírodu a vietor vo vlasoch na indonézskej Sumatre aj meditovanie v indickom Ladaku. Najradšej trávi voľný čas s rodinou a plávaním či robením palaciniek. Hovorí po anglicky a španielsky, niečo málo aj po indonézsky. Píše v češtine a slovenčine napríklad pre Nota Bene, Sedmou generaci, Lidé a země, Profit, MONO, a niekoľko ďalších médií.
Magdi, ďakujem za rozhovor a inšpirujúce odpovede. Veľa šťastných kilometrov, pracovných úspechov a lásky 🙂
Saludos,
Silvia
SILVIA PÚCHOVSKÁ – AUTORKA “SVOJOU CESTOU”
Som marketérka na voľne nohej a špecializujem sa na marketingovú stratégiu, obsah webov, blogov a sociálnych sietí. Rada tvorím obsah, ktorý userom prinesie hodnotu a zároveň pomôže predať viac užitočných služieb či produktov. Viac informácií o mojej ponuke je na www.studioinbound.com. Som veľkou fanúšičkou práce nezávislej na mieste, ktorá mi už po tretí rok dovoľuje odniesť si mobilnú kanceláriu do trópov a aktívne surfovať. Momentálne žijem medzi Bratislavou a rajom surferov – Bali.