Návrat na Bali, s povinnou karanténou v Jakarte

Pamätám si, ako som v septembri 2019 uvažovala nad tým, čo by sa muselo stať, aby som strávila roky bez návratu na Bali.

A tak sa to zrazu stalo. Aj keď som sa na Slovensku “zasekla” z niečoho negatívneho (aspoň tak som pandémiu na začiatku vnímala), neskôr sa z toho vyvinuli aj pekné momenty.

Strávila som veľa času s rodinou a priateľmi v Bratislave, spoznala som viac náš národ a kultúru, rozvinula moje podnikanie a investovala do nehnuteľnosti.

Áno, tie lockdowny na Slovensku, ktoré som sa snažila dodržiavať ako najlepšie som vedela, boli pre mňa veľmi náročné. Prežila som ich, dokonca aj s jedným panickým atakom, kedy som skončila na Antolskej. Ďakujem veľmi sympatickej mladej lekárke, ktorá mi odporučila prestať sledovať média. Mala pravdu.

S odstupom času, vnímam toto pandemické obdobie ako “šťastie v nešťastí.” Posunulo ma míľami vpred a vybudovalo základy, na ktorých môžem stavať budúce roky. 

Už v lete 2020 som sa mohla vrátiť na Bali. Zrazu som to však cítila tak, že moje miesto je na Slovensku. Práca išla od ruky, čo som pochopila hneď na začiatku pandémie. Prišla doba remote work a digital media, o ktorej som dlhodobo snívala a snažila sa ju propagovať. 

V Bratislave som teda ostala vyše dva roky a cestovala som úplne minimálne. Veľmi mi to chýbalo, ale prežila som to 🙂

A keď to už vyzeralo tak, že sa v našom hlavnom meste začínam udomácňovať, v novembri 2021 som sa rozhodla vrátiť na Bali. Lebo tá myšlienka návratu ma nikdy neprešla a veľmi mi chýbal spôsob života pri oceáne. Hoci v Bratislave mi bolo tiež dobre a pochopila som, že je to fantastické mesto pre život, ak to tam tak niekto cíti. 

Prišila jeseň 2021 a ja som mala vybavené projekty, ktoré som chcela počas pandémie realizovať. Vedela som, že ďalšiu zimu a lockdowny už na Slovensku tráviť nebudem.

Indonézia vyslala svetielko nádeje. Skrátili povinnú karanténnu vo vybraných hoteloch na 3 dni a ja som to zobrala ako znamenie. Teraz alebo nikdy, vyrážam. Očakávala som, že toto nariadenie sa bude rýchlo meniť, o to viac, keď v prvých titulkoch prebleskla informácia o novom variante omikron.

V priebehu dvoch týždňov som vybavila všetko potrebné. Business víza do Indonézie, prenajala som byt, rozlučila sa s klientmi, priateľmi a rodinou, zbalila všetko potrebné, dala sa otestovať a poďho do sveta! 

Letela som v piatok 26.11. V Bratislave prvýkrát nasnežilo, čo ma celkom potešilo. “Ktovie, kedy ten sneh zase uvidím”, pomyslela som si. Tradične som išla autobusom na Schwechat, a potom som s Turkish airlines letela do Istanbulu a odtiaľ do Jakarty. 

Po prílete do Jakarty sa začala niečo ako videohra, aj keď v analógovej verzii. Mala som pocit, že prekračujem jednotlivé stanovištia, na ktorých raz ukazujem pas, potom víza, potom potvrdenie o očkovaní, negatívny PCR test zo Slovenska. Potom ma testovali, potom zase kontrolovali certifikáty, potom ešte customs, zase pas, vyzdvihla som si batožinu a následne som musela dve hodiny čakať na výsledky indonézskeho PCR testu.

To bol stres. Čo ak som sa počas cesty do Indonézie nakazila? Strčia ma na 14 dní do nejakej nemocnice? Moje pochybnosti sa našťastie rozplynuli, keď mi zástupca hotela, ktorý som si vybrala na povinnú karanténu povedal, že mám negatívny test.

Zobrali nám pas. S ďalšími dvoma ľuďmi nás nasadili do taxíku a odviezli do hotela Zuri Express v Jakarte. Tu som mala stráviť 2 noci a 3 dni a v prípade ďalšieho negatívneho testu, ma mali “vypustiť” v pondelok na obed. Až vtedy nám ten pas mali vrátiť.

Karanténa v uzavretom priestore ma strašila. Nemám takéto podmienky rada, bola som však veľmi vďačná, že to boli len 2 noci a že som mohla otvoriť okno. Väčšina hotelov v Jakarte totiž nemá otvárateľné okná, čo mi pripomína väzenie.

Chvíle v hotelovej izbe som okrem iného trávila nazeraním cez kukátko na dverách a sledovala som, ako čašníci v rúškach roznášali jedlo na izby. O jedle som počúvala veľa sťažností, avšak mne celkom chutilo. Treba poznamenať, že nepatrím medzi veľmi vyberavých ľudí, čo sa jedla týka.

Bol druhý deň karantény, neskorý večer v nedeľu. Zrazu mi prišla správa. “Indonézia mení podmienky karantény. Z 3 dní sa to kvôli omikronu mení na 7,” písala správu kamarátka Alexandra. Skoro ma vystrelo. “Budem tu kvasiť ďalšie 4 dni?”, zúfalo som sa pýtala samej seba. Volala som na recepciu s vystrašeným hlasom.

“Don’t worry, if you test negative, you go out tomorrow”, smial sa hlas na druhej strane linky. Podarilo sa mi zaspať. V pondelok o štvrtej ráno ma zobudilo klopanie na dvere. Človek v “skafandri” mi strčili tyčinku do nosa a bolo treba čakať na výsledok.

Bola už jedna hodina poobede a mne stále nikto nevolal. Tak som zavolala ja. “Ok, Miss, test negative, you can go now”, znelo z recepcie. Trvalo mi presne 30 sekúnd, kým som vyšla von z izby. Všetko som mala už dávno zbalené, s možnosťou pozitívneho testu som totiž nerátala. 

Zvládla som to. Ďalšie stanovište v tejto videohre je Bali 🙂

Prišla som na letisko v Jakarte a kúpila som letenku na Bali, akoby som kupovala lístok na autobus. Tlačili sa ma mňa Indonézania z rôznych ostrovov a rozhodne nedodržiavali žiaden odstup. Rúška však mali všetci. Svietila som medzi nimi na míle, lebo moja koža nevidela slnko už mesiace.

“Letím za hodinu,” sedela som v hale a pozerala na lietadlo, “nemôžem uveriť, že sa po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch vraciam na ostrov.

Čo ma tam čaká?”

 


Predošlé príbehy z ciest a nomádsky zážitkov nájdete v knihe SVET je moja kancelária, dostupná na eshope.

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.