Srí Lanka – Cestovateľský denník

123 Shares

Wow! Srí Lanka ma prekvapila a nadchla. Je to nádherný ostrov v Indickom oceáne, ktorý je ideálny pre dobrodružné cestovanie s ruksakom, túlanie sa po kopcoch, ako aj surfovanie v príjemných vlnách. Domáci sú veľmi priateľskí a dovolím si povedať, že ešte neskazení masívnym turizmom. Jedlo je chutné, aj keď niektoré špeciality pre mňa boli veľmi pálivé. Srí Lanku odporúčam všetkým, ktorí majú radi prírodu, kultúru, vlaky alebo aj pohodu na pláži. Tu je môj cestovateľský denník z ostrova čaju.

Pred cestou na Srí Lanku

„Silvia, na Srí Lanke budem niekoľko týždňov, pridaj sa, ak cheš,” napísal mi kamarát James, s ktorým som cestovala už v niekoľkých krajinách. Potrebovala som vycestovať z Bali, kde sa zdržiavam dlhodobo, a tak ma jeho ponuka zaujala.

O tejto ostrovnej krajine som počúvala už roky, a to najmä od kamarátov Janky a Maja, ktorí sa na Srí Lanke kedysi zdržiavali kvôli surfu. Rozhodla som sa spontánne a cez skyscanner.com som si kúpila letenku zo dňa na deň. Z Bali ma vyšla 260 EUR cez spoločnosť AirAsia a v cene nebolo okrem príručnej batožiny nič iné.

Okrem kúpy letenky som si musela zadovážiť aj turistické víza. Celý proces prebehol cez web stránku, na ktorej som vyplnila formulár, informácie o prílete a zaplatila som vízový poplatok 35 EUR. Víza som riešila len 24 hodín pred odletom, ale nakoniec to vôbec nevadilo. Do tridsať minút po úhrade poplatku som emailom dostala potvrdenie o ich udelení, ktoré som si vytlačila a neskôr prezentovala na imigračnom oddelení na letisku.

ako sa zbalit minimalisticky

Zbalila som sa do malého ruksaku, ktorý, ako príručná batožina, nesmel mať viac ako 7kg. Minimalistické zbalenie mi nerobí žiaden problém, pretože v Juhovýchodnej Ázii sa dá cestovať len s nevyhnutnými vecami. Okrem pasu, bankových kariet, laptopu a osobných vecí nič špeciálne nepotrebujem. Oblečenie, topánky či kozmetika sa dajú tamker všade na svete kúpiť priamo na mieste. Tak to bolo aj na Srí Lanke.

Prekvapilo ma, že let z Bali, ktorý bol cez Kuala Lumpur trval pomerne dlho (dokopy takmer 7 hodín) a časový posun medzi oboma ostrovmi je 3.5 hodiny. Priblížila som sa tak ku slovenskému časovému pásmu, čo bolo výhodné pre realizáciu jediného online pracovného meetingu, ktorý som počas pobytu mala mať. Rozhodla som sa totiž, že čas strávený na Srí Lanke bude dovolenkou, ktorú som si ako freelancerka nedovolila už roky. Áno, vždy dodrživam voľné víkendy a niekedy mám aj viac dní za sebou voľno, ale za posledné 3 roky som si nikdy nespravila voľno, ktoré by trvalo týždeň a viac dní. Pracovať online je cool, ale oddýchnuť si offline je dôležité.

Príchod do Colomba

Prvé, čo som po prílete do mesta Colombo spravila bolo to, že som si zmenila 30 EUR (ostatné peniaze som neskôr vybrala v ATM), aby som mala nejakú hotovosť a kúpila som si SIM kartu od spoločnosti Etisalat, aby som vedela komunikovať so svetom. 5GB dát a 20 minút hovorov stálo 4 EUR.

Priletela som v noci a keďže som bola sama, tak som si zariadila to, aby ma na letisku čakal hotelový taxikár. Transfer ma vyšiel cca 20 EUR. Už od Latiskej Ameriky mám pravidlo, že ak pricestujem do novej krajiny v noci, tak si zariadim bezpečný odvoz z letiska. Na týchto veciach nešetrím. Komunikatívny taxikár, ktorý mal perfektnú angličtinu, ma doviezol do hotela, kde ma čakal James. Ten bol na Srí Lanke už niekoľko týždňov a chcel si spraviť pauzu od surfovania. Plán bol taký, že sa vydáme do kopcov a budeme hajkovať. Naschvála sme sa ubytovali v hoteli City Beds The Regent blízko vlakovej stanice, aby sme ráno chytili vlak do mesta Kandy.

sri lanka_nanu oya
Vlaková stanica v meste Nanu-Oya

Kandy a prvé curry

Vlaková stanica v Colombe pripomína staré stanice v Berlíne. Vlaky s hlukom prichádzajú na nástupištia a domáci sa do vagónov tlačia dnu či von. Najlepšie všetci naraz. Poradie neexistuje a tí, ktorí nemajú rezerváciu miestenky sú najzúrivejší. Cudzinci v ničom nezaostávajú a s veľkými ruksakmi či kuframi sa derú akoby išlo o život.

Cestovný poriadok vlakov sme si pozreli vopred cez anglickú verziu Železníc Srí Lanky. Lístok na vlak sme si kúpili tridsať minút pred jeho odchodom na stanici a vybrať sme si mohli z troch dostupných tried. Tá prvá, je klimatizovaná a dvere vo vagóne bývajú počas jazdy zavreté. Nuda. Potom je tu druhá a tretia trieda, medzi ktorými som nevidela veľké rozdiely v kvalite. Zaujímavé je, že v týchto častiach vlaku sa počas každej jazdy vyskytli miestni ašpirujúci hudobníci, ktorí vo vagóne odpálili hlučný koncert. Jedni hrali na gitaru a harmoniku, druhí aj na bubny a počas toho veselo pískali a tancovali. Mne sa to páčilo a Jamesa z nich rozbolela hlava 🙂 Ďalšia činnosť, ktorou sme sa zabávali vo vlaku boli ochutnávky miestnych jedál. Počas jazdy sa v úzkej uličke premávali predajci dosy, samosy, ananásu, orieškov či olív. Keďže už dva roky žijem v Indonézii a predtým som strávila dva roky v Latinskej Amerike, kúpa pouličného jedla pre mňa nie je žiadnou novinkou. Mladí lekári z Grécka, ktorí boli veďla nás, asi z hygienických dôvodov neochutnali nič a tajomne sa pozerali na to, ako chrúmeme čili papričky, ktoré boli podávané so zeleninovými roti. Mňam!

sri lanka_domaci

Hodinu a pol z Colomba do Kandy sme stáli, lebo všetky miestenky boli vypredané a neušlo sa nám miesto na sedenie. Nevadilo mi to, lebo som bola usedená z predošlého dňa a zvedavo som sledovala to, čo sa okolo mňa dialo. Domáci sedeli v uličkách a veselo konverzovali. Kde-tu sa mihol turista, ktorý sa fotil vo dverách vagónu a zhovorčivý sprievodca sa nás vypytoval na to, ako sa žije v našich krajinách. Dorazili sme práve v čas, keď ma začali pobolievať kríže a zo stanice sme si zobrali tuk-tuk. Tých je všade na Srí Lanke požehnane a je to rýchly spôsob, ako sa dostať z miesta na miesto.

Cez booking.com sme si vytipovali vhodné ubytovania, ale nič sme si nezajednali vopred. Z predchádzajúcich ciest som zvyknutá si zarezervovať len prvú noc v krajine a ostatné už riešim priamo na mieste. Rada sa presvedčím, ako vyzerá, vonia či pôsobí izba, kde budem spať a nevadí mi si pozrieť aj niekoľko ubytovaní, kým si vyberiem to finálne. Vodič tuk-tuku nás odviezol do dvoch ubytovaní, ktoré sa nám nie úplne pozdávali a keď videl, že sme neboli spokojní, tak nám navrhol, že nám ukáže hotelík, ktorý vlastní jeho známy. Bingo! Izba bola priestranná a mala krásny výhľad na okolité kopce. Cena za izbu bola tiež dostupná, stála 4000 LKR (cca 21 EUR/noc) a ten starý pán, ktorý tam pracoval, bol taký milý, že sa dalo ťažko povedať nie. Ostali sme jednu noc.

sri lanka_rice and curry

Prvé čo sme v Kandy spravili bolo to, že sme sa išli najesť do miestnymi odporúčanej reštaurácie Salgado. Moje prvé jedlo na Srí Lanke bolo povestné „rice and curry”, ktoré som sa si dala s rybou. Doniesli mi veľkú porciu ryže, ku ktorej boli štyri zeleninové oblohy a kúsky ryby v kari omáčke. Téda, to bolo pálivé! Ledva som dýchala a nepomáhal mi ani „papadam”, ktorým som to zajedala. Druhá aktivita v Kandy bola kúpa nových tenisiek. Pár hodín pred odletom z Bali som totiž zistila, že mi asi vlhkosť „zožrala” tenisky, ktoré nosievam len občas, lebo som stále vo flip-flopoch. Nové topánky som potrebovala na plánovné túry a našťastie sme nehľadali dlho. Obchod s názvom Shoe Kingdom poskytoval široký výber imitácií známych značiek. Dopredu som sa zmierila s tým, že asi kúpim nejaký „šrot”, ale na moje veľké prekvapenie som si za 20 EUR kúpila tenisky značky Baoji, ktoré sa počas všetkých túr vyznamenali. Pred západom slnka sme ešte vyšľapali na neďaleký kopec, kde je chrám a socha veľkého Buddhu a je odtiaľ pekný výhľad na okolie. Po západe slnka sme skončili v miestnej krčme s názvom „The Pub”, pretože sme mali chuť na pivo. Počas cestovania s Austrálčanom by som sa tomu aj tak nevyhla…

Nuwara Eliya

Keď sme ďalšie ráno prišli na stanicu v Kandy, aby sme si kúpili miestenku do mestečka Nanu-Oya (Nuwara Eliya), zistili sme, že všetky miestenky boli opäť vypredané. Do kelu! Tri a pol hodiny sa nám stáť alebo sedieť v uličke nechcelo, aj keď sme vedeli, že táto cesta vlakom bude určite stáť za to. Zrazu k nám pristúpil jeden taxikár a ponúkol nám štyri miestenky na predaj, pretože nejakí turisti zmenili plány a na vlak sa nedostavili. Buď ich zoberieme všetky alebo ani jednu, povedal presvedčivo. A tak sme ich kúpili (1600 LKR) a celú cestu sme pohodlne sedeli a užívali si nádherné scenérie a pohľady na čajové plantáže.

V mestečku Nuwara Eliya sme tiež našli ubytovanie vďaka taxikárovi, ktorý nás viezol zo stanice Nanu-Oya a platili sme opäť 4000 LKR za izbu. Klíma sa tu oproti predošlým miestam rapídne ochladila a ja som si kúpila sveter za 8 EUR. Prvé sklamanie na Srí Lanke prišlo v reštauráci Da Silva, kde nám vôbec nechutilo a odišli sme s dlhým nosom. Napravil to až miestny „The Pub”, kde sme si opäť dali lokálne pivo Lion a spoznali sme veselých cestovateľov, ktorí nám dávali tipy, čo vidieť na okolí. Vtedy sme sa rozhodli, že nepôjdeme do predraženého Hortonského národného parku, ale hneď ráno skočíme na vlak do populárneho horského mestečka Ella a všetky túry spravíme tam.

Ella a Nine Arches most

Tretie ráno na Srí Lanke bolo veľmi chladné a ja som zamrznutá behala po centre Nuwara Eliya, aby som kúpila raňajky. Mala som chuť na sladké, a preto som bola veľmi rada, keď mi v jednej reštaurácii povedali, že mi pripravia čokoládové roti s banánom. Roti je niečo medzi chlebom a plackou a právie tieto, boli tie najlepšie, aké som počas pobytu na ostrove mala. Cesto bolo poriadne prepečené a čokoládovo-banánová plnka bola priam božská.

Opäť sme nedostali miestenky, ale našťastie ranný vlak z Nanu-Oya do Elly nebol úplne plný, a tak sme celú cestu sedeli. Táto časť cesty sa mi páčila najviac, lebo nám ponúkla nádherné výhľady a vďaka tomu ubiehala veľmi rýchlo. (Ak chcete, tak môžete ísť priamo z Kandy vlakom do Elly, cesta trvá 7 hodín).

Ella je veľmi turistické horské mestečko, a preto v nej nebol problém nájsť ubytovanie. Tie najlepšie však boli buď drahé, alebo boli obsadené. Na tretí pokus sme našli to, čo sme hľadli a ubytovali sme sa v B&B s názvom Rock View, priamo v centre Elly. Za izbu sme opäť platili 4000 LKR, a tentokrát sme v cene mali aj raňajky.

Do západu slnka ostávalo ešte niekoľko hodín, a tak sme išli na výlet k mostu Nine arches. Je to starý a krásny most, ktorý má deväť oblúkov a niekoľko krát po ňom počas dňa prejde vlak. Idea bola na vlak počkať a odfotiť si ho, a teda asi po hodinovej prechádzke sme si dali sladké kokosy a sedeli sme čakajúc na moste. Okolo 17:30 sa z tunela za zvuku hlasnej sirény vyrútil vlak, ktorý si fotili a natáčali všetci turisti, tí ruskí dokonca mali aj dron 🙂

Ella Rock a dážď

Domáci nám povedali, že ak chceme ísť na túru do kopcov, mali by sme ísť čo najskôr, lebo po desiatej hodine ráno sa zvykne zamračiť. Výstup pred východom slnka sme nezvládli, dokázali sme však vyštartovať o pol ôsmej a vybrať sa smerom Ella rock. Cesta bola do polovice trasy jednoduchá, potom sme sa trochu pomotali po kopci, kým sme stretli jedného farmára a ten nám poradil, ako ísť ďalej. Posledná tretina výstupu bola najnáročnejšia, lebo bola strmšia, ale oproti výstupom v Tatrách alebo v Južnej Amerike, to nič ťažké nebolo.

V tom momente, ako sme vystúpili na skalu, sa zatiahlo. Začalo mrholiť a v priebehu piatich minút sa nám skryli všetky kopce a výhľad na okolie. „No výborne,” pomyslela som si, „trepeme sa hore a nakoniec z toho nič nemáme”. Nebola to ale celkom pravda. Stretla sa tam fajn partia ľudí, zložená z Maďarov, Srí Lančanov, Angličanov a nás. Smiali sme sa na tom, ako sme tam všetci stáli v oblaku a mokli sme.

ella rock

Na obed sme išli do Chill reštaurácie, ktorú mi odporúčali viacerí sledovatelia môjho účtu na Instagrame. Po prvý krát sme si dali „západné” jedlo, lebo sme nemali chuť na miestne. Poobede sme ešte chceli vybehnúť na Little Adam’s peak, ale počasie nám skazilo plány. Napriek tomu, že na Srí Lanke je v januári obdobie sucha, začalo nečakane pršať a neprestalo až do zotmenia. Mne sa dážď hodil do programu, lebo presne to poobedie som musela absolvovať online pracovné stretnutie s Ivicou Juskovou a jej tímom z obchodu slávica. Plánovali sme obsah a komunikáciu na ďalšie mesiace, a tak som sa v mysli na niekoľko hodín preniesla do Bratislavy. Keď Skype hovor skončil, obrátila som sa a predo mnou bola Ella rock v jej plnej krásne a vo svetle západu slnka. To mám na online práci najradšej. Presúvam sa medzi svetmi a hoci plánujem marketingové aktivity na Slovensku, možno v tom čase reálne pijem kokos niekde v Ázii.

Little Adam’s Peak a autobus na juh

Dážd vystriedalo slnko a nás čakal nádherný deň. Ráno sme svižne vystúpili na Little Adam’s peak, čo nebolo nič náročné. Naskytli sa nám krásne výhľady na okolité kopce a ja som už po niekoľký krát zhodnotila, že Srí Lanka je nádherná krajina. Po ceste naspäť do Elly som si od jednej pani kúpila náramky ako suveníry a potešilo ma, že vedela poďakovať po česky.

James
So spolucestovateľom Jamesom na Little Adam’s peak. Za nami je Ella rock

little adams peak

Po návrate do ubytovania Rock View sme za päť minút zbalili malé ruksaky a ponáhľali sme sa na autobus do Južnej provincie, konkrétne do Matary. Rozhodli sme sa, že posledné dni strávime na pláži a možno budeme aj surfovať. Ja som sa prekvapivo na Srí Lanke surovať nechystala, lebo na Bali surfujem takmer každý deň a chcela som zažiť niečo iné. Nakoniec mi to ale nedalo a chcela som skúsiť nové vlny.

Cesta autobusom z Elly do Matary trvala vyše 4 hodiny a bola jemne nepohodlná (330 LKR). Autobus bol od začiatku preplnený a časť cesty sme stáli. To by mi až tak neprekážalo, čo mi však vadilo, bol silný zápach benzínu v autobuse a „rýchle a zbesilé” šoférovanie mladého vodiča. Po tridsiatich minútach som uvažovala, že vystúpim a radšej si zaplatím taxík. Zrazu sa situácia zmenila, lebo sme sa z kopcov dostali na rovinu a veľa ľudí vystúpilo. Sadla som si na predné sedadlo a začala konverzovať s domácimi. Jeden pán mi za jazdy ukazoval srí lanské slony a malý chlapec sa so mnou fotil. Konečne sme dorazili do Matary, odkiaľ sme si za 900 LKR zobrali tuk-tuk do Welligamy, kde nás čakali kamarátky z Bratislavy.

midigama tiger villa

Svet je malý a ten surferský ešte menší. Od kolegyne Janky Vašákovej som sa dozvedela, že v mestečku Midigama žije Bratislavčanka Michaela, ktorá tam s maželom Shaggym poskytuje ubytovanie a lekcie surfu. Miške som sa ozvala a zrazu sme aj s ich štyrmi psami a slovenskými hosťami sedeli v obývačke ich Tiger villy.

Večer sme po západe slnka po prvý krát jedli v reštaurácii Mama’s v Midigame, kde mali za 400 LKR vynikajúce rice and curry. Bol to „all you can eat” spôsob jedenia, a tak sme zjedeli viac ako bolo treba. Od únavy a po dlhej a náročnej ceste sme odpadli a vynechali sme akékoľvek pivo či hľadanie miestneho „pubu”. Hurá!

midigama sunset

Midigama a surfing

„Každá vlna je jedinečná skúsenosť,” hovorí môj obľúbený surfer Rob Machado. Ďalšou motiváciou, prečo som tu chcela surfovať bolo to, že som vďaka Facebooku zistila, že v Midigame boli kamaráti z coworkingu Dojo Bali. Skoro ráno sme si v Sion surf club prenajali surfy a vypádlovali sme na line-up (táto vlna nie je pre začiatočníkov).

Surfovať na novom mieste je vždy vzrušujúce a trochu aj strašidelné, pretože nikdy neviem, aký silný bude prúd vody a čo presne sa pod jej hladinou nachádza. Táto surfová skúsenosť bola výborná. Vlny boli oproti tým, ktoré surfujem v Indonézii jemné, niekoľkokrát sa pri mne vynorila korytnačka a zhodou okolností som vo vode stretla maďarského fotografa Bálinta Hambalka, ktorého poznám tiež z Bali. Bálint so mnou chvíľu surfoval, ale po chvíli vymenil surf za fotoaparát s vodným obalom a fotil priamo z vĺn. Keď mi potom poslal fotky, skoro som vyskočila z kože, pretože surfovať novú vlnu a mať z nej kvalitné fotografie, je veľkým šťastím. Kesenem!

silvia surfing midigama
Fotograf: Bálint Hambalkó

Poobede sme všetci, ktorí sme boli ubytovaní u Mišky a Shaggyho, vyrazili do asi dvadsať kilometrov vzdialenej dediny Madiha. V podniku Doctor’s house mávajú každú sobotu živú hudbu a trh. Plánovali sme tam stráviť celé poobedie a večer, ale naše nádeje boli zničené silnou búrkou, ktorá začala tesne po našom príchode a trvala až do ďalšieho dňa. Stihli sme však zjesť výbornú pizzu a nachos, ktoré stáli za návštevu tohto miesta.

madiha_doctors house

Welligama a vlak do Negomba (na letisko)

Posledný, celý deň na Srí Lanke som strávila na pláži a vo vlakoch. Začala som ho tak, že som konečne ochutnala odporúčané raňajky „String hoppers” a opäť som sa prejedla. Najviac mi z tohto populárneho jedla chutilo zemiakové curry, šošovicový dhal a karamelizovaná cibuľka. Kokosový sambal bol tiež vynikajúci, ale potrebovala by som ešte asi niekoľko mesiacov na ostrove, aby som si zvykla na jeho pálivosť.

sri lanka food string hoppers

Po raňajkách som sa so slovenskými devami, Silviou, Sašou a Majkou, ktoré boli na Srí Lanke na dovolenke, vybrala na pláž Welligama. Dievčatá sa tu učia surfovať a musím povedať, že je to výborné miesto pre začiatočníkov. Dno je pieskové a vlny sú pomalé.

Srí Lanka Welligama surfing

Poobede som sa už sama vybrala na vlakovú stanicu vo Welligame. Môj travel buddy James sa rozlúčil deň predtým, pretože sa musel vrátiť do Austrálie. Za 220 LKR som si kúpila lístok do druhej triedy a mala som šťastie, že som našla miesto na sedenie pri okne.

Jazda vlakom bola opäť veľmi pekná, pretože trať v tejto časti krajiny je postavená priamo pri oceáne. Cesta ubiehala rýchlo a asi v polovici jazdy mi vyhladlo. Z nejakého dôvodu sa však vo vágonoch neobjavovali predajci s jedlom, a tak som si nemala čo kúpiť. Zrazu som jedného zbadala a nadšene som sa zatvárila. Všimla si to miestna pani, ktorá mi ukázala, že si od neho nemám jedlo kupovať. Prekvapilo ma to a pomyslela som si, že asi nebude mať kvalitné suroviny, a tak som ostala ticho. Zrazu mi táto páni kúpila vyprážaný dhal a povedala: „Ak by si si to kúpila ty, tak by si ako turistka zaplatila raz toľko.” „Istuti!,” výhrklo zo mňa ďakujem v miestnom jazyku. „Koľko to stálo?,” spýtala som sa. „Nechaj to tak, ja som ti to kúpila,” neprestávala ma šokovať pani, ktorej som za daný skutok vďačná.

Pani, ktorá mi kúpila jedlo, sa mi nepodarilo dobre odfotiť, ale aj tak ju tu chcem mať 🙂

Keď som po vyše troch hodinách vystúpila z vlaku v Colombe, cítila som sa nesvoja. Doteraz som cestovala s Jamesom alebo som bola obklopená slovenskými kamoškami. Zrazu som bola sama a nemohla som si nevšimnúť zvedavé mužské pohľady. Vonku sa pomaly zotmievalo a ja som na stanici musela čakať takmer hodinu na ďalší vlak do Negomba. Z praktických dôvodov bolo totiž oveľa lepšie/bližšie prespať v Negombe a ráno sa odviesť tuk-tukom na letisko.

Kúpila som si zeleninový roti a vodu a čakala som na nástupišti. Všimla som si ďalšiu ženu s ruksakom, a tak som sa jej prihovorila. Bola to Austrálčanka, ktorá tiež smerovala do Negomba. Vyše hodinovú jazdu vo vlaku sme sa rozprávali o cestách a bolo lepšie cestu zdieľať s niekým iným, ako ísť sama.

Posledný večer a noc som strávila v hosteli Hostel First Colombo Airport. Našla som ho cez hostelworld.com, ale klasicky som si izbu nezajednala dopredu (neviem, prečo mám takéto móresy!). Mala som šťastie, že mali ešte jednu voľnú posteľ, a tak som po sto rokoch spala v dorme. Majiteľ hostela a jeho zamestnanci boli veľmi priateľskí a nápomocní a počas večere som stretla zaujímavých cestovateľov. Jeden Angličan je už štyri roky na cestách, počas ktorých napríklad učil angličtinu v Japonsku, manažoval kaviareň v Južnej Kórei alebo pracoval v psej kaviarni. Párik z Rakúska práve odštartoval desať mesačnú cestu okolo sveta a nadšene nám rozprával ich plán. „Budeme surfovať na Bali, potom pôjdeme dodávkou cez Austráliu, potom na Fidži, Havaj, do Kalifornie…“, rozprávala veselo dievčina zo Salzburgu. „Fíha,” povedala som si, „ako si tí mladí v dnešnej dobe žijú.” 🙂 Ja som si svoj veľký kus sveta a aj života odcestovala a hoci sa mi už nechce cestovať tak, ako kedysi, práve týždňový výlet na Srí Lanke ma nakopol k ďalším plánom!

silvia puchovska cestovatelka

Istuti Srí Lanka, stálo to za to!

„Prečo je na ulici toľko policajtov?,” spýtala som sa cestou na letisko tuk-tukára. „Pretože náš prezident bude dnes ráno tiež na letisku”. Prezidenta Srí Lanky som síce nevidela, za to som už na letisku vytiahla laptop a začala písať tento cestovateľský denník. Srí Lanka určite stojí za návštevu, a ak by som vám mohla poradiť, tak by som tak spravila čo najskôr. Je zrejmé, že turizmus sa v tejto časti sveta znásobuje a aj keď to tam bude určite dobré aj o desať rokov, bude to menej autentické a srdečné, ako teraz. A možno nie, možno sa len mýlim a ostane to také, aké to má byť.

Šťastné cesty a veľa úsmevov, otázky mi hoďte do komentov 😉

Silvia


SILVIA PÚCHOVSKÁ – AUTORKA “SVOJOU CESTOU” 

Som marketérka na voľne nohej a špecializujem sa na marketingovú stratégiu, obsah webov, blogov a sociálnych sietí. Rada tvorím obsah, ktorý userom prinesie hodnotu a zároveň pomôže predať viac užitočných služieb či produktov. Viac informácií o mojej ponuke je na www.studioinbound.com. Som veľkou fanúšičkou práce nezávislej na mieste, ktorá mi už po tretí rok dovoľuje odniesť si mobilnú kanceláriu do trópov a aktívne surfovať. Momentálne žijem medzi Bratislavou a rajom surferov – Bali.

123 Shares

Leave a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *